Stanislav Bubán 5.5. 1961,  Sečovce

1980 -1986 – VŠVU Bratislava

od roku 1995 – pedagóg  na VŠVU

 

Samostatné výstavy (výber)

2016

About Men and Bulls, Gallery J. Boljke, Ljubljana, Slovinsko

2015

Čas býkov, Gallery Artšrot, Bratislava

2013

Kissoczy a Bubán, Gallery SPP, Bratislava

2011

Bubán, SND,  Bratislava

2007

Stano Bubán, Nena González Thayer – Together in a Journey,

Gallery of Koloman Sokol, Washington,USA

1997

Skutočná maľba, SNG, Vermesova vila, Dunajská Streda

1996,

Enter, Künstlerhaus - Passage Gallery, Wien, Austria

Gallery Seliny, Atény,  Grécko

 

 

Skupinové výstavy (výber)

2016

Art Circle / Art Embassies, Villa Vipole, Slovenia

Bienále výtvarného umenia, Turiec Gallery, Martin

2013

BP Portrait Award, National Portrait Gallery, London, UK

Intersalon, Kunst Modelle, Passau, Germany

2012

Towards a Europe of Culture and Solidarity, Hambis Printmaking Museum, Limassol, Cyprus

Bienale výtvarného umenia, Dom umenia, Bratislava

No Boundaries International Art Colony Exhibition in Wilmington, Acme Studios, Wilmington, USA

Slovak Art in Cité internationale des Arts, Dom umenia, Bratislava

2011

L’art slovaque à la Cité internationale des Arts,  Cité internationale des Arts, Paris

2009

Tolerance in Art – 100 Slovak and 100 Hungarian contemporary artists,

Danubiana Meulensteen Art Museum, Bratislava

Osemdesiate - Postmoderna v SNG, Bratislava

2006

Autopoesis, SNG, Bratislava

Contemporary Art from Slovakia, European Central Bank, Frankfurt am Main,  Nemecko

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Miroslav Pomichal: otvárací príhovor v Galérii Čin Čin 31.1.2017

13. komnaty /Stano Bubán

 

Najprv by som sa chcel poďakovat Stanovi, že ma požiadal aby som povedal pár slov k jeho výstave. Stano je pre mňa viac menej legenda, keďže pre mňa je jeden z jeho obrazov, Smrť krásnych srncov, jedna z najsilnejších malieb 20. storočia na Slovensku. Všeobecne ma fascinuje neo-avantgarda, alebo ‘divoká maľba’, ‘nový expresionizmus’ atď. Ja a niektorí umelci v mojom okruhu intenzívne prehodnocujeme tento moment, a hlavne vytvorené umelecké diela, ktorých sila a sviežosť je nepopierateľná. Možno to je náš záujem o retro 80. a 90. roky; možno to je podobná ekonomická situácia a rozdiely v bohatstve, prekliatie technologického pozitivizmu, a odsunutie rigorózneho myslenia, čo popudzuje umelcov ku tragikomickej expresivite a eklekticizmu.

Ale mňa tiež fascinuje Stanova tvorba po neo-avantgarde, najprv ploché, skoro op-artove plátna, a potom návrat k technikám starých majstrov, proporcie, chiaroscuro, geometrická perspektíva. Táto výstava je tiež poskladaná z obrazov tohto tretieho impulzu. Tento postup výtvarných štýlov bol pre mňa dlho hádankou a v istej miere stále je. Stále som ale cítil, že to má niečo spoločné s úprimnosťou, s integritou hľadania.

Moderný umelecký kánon je hlboko zakorenený vo vedomí aj podvedomí (študovaných) umelcov a teoretikov. Je to v podstate kánon antagonizmu, čo je jeden z dôvodov vzťahu súčasného a moderného umenia k širokému neodbornému publiku.

Ako dve najhlavnejšie vetvy tohto kánonu (a viem že je veľa výnimiek) je jednosmerný, teleologický vývin umelca; druhý je vzdor proti status quo cez plochosť, alebo povýšenie hmoty. To prvé má ukázať integritu umelca – vyvíjaš sa ako kvet, rastlina, rastieš v tom istom správnom smere. Ešte aj teraz na škole kde som študoval, sa ma snažili naučiť aké ‘teritórium’ si mám vyhraniť, aký umelecký program, a držať sa ho. Je to profesionalizácia umenia, ktorá škodí naozajstnému objavu, ale pomáha teoretikom, ktorí to umenie používajú ako vešiaky pre slová, a pravdaže pre trh, ktorý v tomto predvídateľnom umení ma stabilnú menu. Po tomto si človek uvedomí tú dnešnú teoretickú tichosť okolo neskorej (a veľmi vyspelej) tvorbe umelcov ako je Derain, Otto Dix, alebo Oskar Kokoschka.

Druhá hlavná vetva kánonu je vzdor: “správny” umelec, ktorý dáva životodárne semeno pre teoretický kánon, je agent spoločenskej rebélie. Ale nie účastneným demonštrácii – ale cez hmotu tvorby a objektu. Zmazanie umeleckých pravidiel, povedzme v maľbe cez plochosť. A tak umelci ako Courbet, Delacroix, a Manet sú na začiatku moderného umenia, lebo (tak si to teoretici vysvetľujú) ich perspektívnou plochosťou a objektivizáciou maliarskej škvrny nadvihli umenie nad mimetiku, a tak sa (jednoducho povedané) povzniesli  nad buržoáziou. Všetci dnes stále žijeme v tieni Clementa Greenberga. A ak umelec postupuje práve naopak, tak ako Derain, kde sledujeme veľký a úctivý návrat k Bohom, tak to musí byť spiatočníctvo, a to je tabu.

Toto všetko mi vŕtalo hlavou, keď som rozmýšľal o Stanovi, a stále mi to vŕta hlavou. Ale nakoniec to vyzerá ako radostné spojenie: ak sila neo-avantgardy bola vrúcnosť, opovážim sa povedať láska, k jednoduchosti maľby a jednoduchosti cnosti, a jednoduchosti pozerania, preťatie mŕtvej sofistikovanosti vlastným mečom, tak Stanova umelecká dráha spĺňa tento odkaz: jeho kľúčové zvraty a zdanlivo nepochopiteľné otočenia práve ukazujú integritu a úprimnosť. Vedľajší produkt tohto konania je ten pravý vzdor, ten nie fingovaný quasi-vzdor ktorým sa zapáčime kurátorom a galeristom: ale vzdor slobody svedomia, a slobody pozerania, fyzického hľadenia, naozaj vizuálneho umenia, ktorým sa môžeme my -mladí umelci a viac menej čerství absolventi priučiť.

Táto Stanova najnovšia výstava je dôležitá, lebo vytvára znova ďalší medzník v jeho tvorbe: akási Hegelianska syntéza, po téze neo-avantgardy a anti-téze staromajstrovskej hladkosti. Tieto obrazy disponujú tradičným ‘oknom’ do priestoru, sú to vyobrazenia naozajstných izieb, spálni, ktoré ako viem, majú osobnú dôležitosť pre Stana. Ale ťahy štetca už nemajú mimetickú povahu: sú hrubo a nasucho navrstvené, vymykajú sa z osnovy reprezentácie a žiaria svojbytnosťou. Je to stlačenie a zúročenie Stanových formálnych objavov za posledných 25 rokov tvorby a je v nich zrelosť, elegická sexualita a pod tým všetkým ľahkosť a humor.