„Slovom i obrazom zachytávam fatálne prchajúci čas, slovo a obraz sa vzájomne prelínajú. Zachytím napríklad prítomnú chvíľu v denníkovom zápise, ten vzápätí vyrežem do matrice, vytlačím a už je to grafika alebo obraz na plátne,“ hovorí moravský výtvarník Vít Ondráček. Aké jednoduché. A takými sa v rozprávaní tohto solitéra, ktorý svojou širokospektrálnou tvorbou dôstojne nadväzuje na základy, získané od vynikajúceho brnianskeho umelca a pedagóga Dalibora Chatrného, javia aj jeho ďalšie výtvarné techniky.
Keď sa Ondráček pred piatimi rokmi predstavil v Bratislave svojou výstavou Šlépěj v písku prosýpacích hodin, stretli sme sa nielen s jeho „trojrozmernými“ maľbami, evokujúcimi dojem plasticity (čo zrejme súvisí aj s pôvodnou Ondráčkovou túžbou byť sochárom), ale aj s obrazmi, ktoré vznikli maľbou sviečkou na papier. Isteže, fumáž je stará technika, no Ondráček si v nej našiel priestor pre jej originálnu modifikáciu.
Permafrosty.
Foto – Adam Šakový
Už predtým v rámci skúmania všetkých možností maľby, kresby či grafiky a ich kombinovania dospel k akrylovému cyklu Čierna dúha („bola to maľba tmou“, teda naslepo, so zatvorenými očami), neskôr k daktylogramom, maľovaným len hranou dlane a prstami (túto originálnu techniku však po niekoľkých rokoch musel opustiť pre vážne zdravotné problémy, spôsobené vstrebávaním kobaltu do kože), rytinám z mäkkého korku či k vaporizácii.
Nielen touto maľbou dychom sa stretol so surrealizmom (hoci toto bolo stretnutie viac-menej nevedomé), ale ako pripomína kurátorka Helena Musilová, v jeho tvorbe sa dajú nájsť ozveny surrealizmu z čias, keď sa ten rodil z hravého dadaizmu. „Spoločná prítomnosť krásy a ošklivosti, hanblivosti aj otvorenej erotiky, náznaku i priameho zobrazenia je neoddeliteľnou súčasťou mnohých Ondráčkových diel, osobitne kresieb,“ hovorí Musilová.
Dnes je Vít Ondráček, ktorého diela sú známe v mnohých európskych krajinách i v Spojených štátoch, opäť prítomný svojou tvorbou v Bratislave. V Galérii Čin Čin je do 28. februára sprístupnená výstava Stéla a permafrost, a už jej názov dával tušiť, že sa stretneme s ďalšími oblasťami umeleckej činnosti tohto neúnavného experimentátora.
Stély, detail.
Foto – Adam Šakový
Stéla, známa najmä ako vztýčená zdobená plochá doska, je pôvodným významom pamätník. Ondráčkove série stél sú tvorené tromi obrazovými poľami, ktoré sa dajú pri inštalácii rôzne kombinovať, a práve táto variabilnosť s často neohraničenými okrajmi vyvoláva zvláštny dojem nedefinitívnosti. „Do stél je prenesená celá bohatá Ondráčkova obrazotvornosť, kde kombinuje spomienky, denníkové záznamy, magické udalosti či divotvorné svety,“ pokračuje Helena Musilová, ktorá práve v tejto časti tvorby vidí jeho podobnosť s Josefom Váchalom.
„Ondráček je ním fascinovaný, rozvažuje obsah jeho diel, nadväzuje na obrazový i myšlienkový potenciál a jeho následným rozvíjaním je Váchalovým nenápadným pokračovateľom.“ Je to veľká pocta, no Vít Ondráček protestuje. „To je odvážne tvrdenie, počul som ho… Váchal je jedinečný a nedá sa napodobňovať. Nie je okúzlený, skôr posadnutý svojím besom, a ja som viac romantik zachraňujúci stratených.“
Počtom exponátov dominujú na výstave permafrosty. Termín z geológie pre trvalo zamrznuté plochy používa Ondráček pre práce tušom na papieri, pôsobivé obrazy jednoduchých tvarov ľadových kryštálov či srieňou pokrytých foriem evokujú podobu ideálnej, asi pradávnej panenskej prírody. „Je to séria z rokov 2006 až 2007,“ hovorí autor. „Sú to kresby, pripomínajúce grafiku, vzdialene napríklad drevoryt. Niekto by to možno zaradil k surrealizmu, ale na surrealistov je to príliš jemné, oni sú ,kruťasi‘. Toto je možno taký, povedzme, Andersen.“
Permafrosty.
Foto – Tomáš Znamenčák (2)
Na otázku, či sa ešte do nejakého experimentovania pustí, neváha s odpoveďou ani okamih. „Ešte som všetko nevyžmýkal, nevyčerpal, nestačil som byť dôsledný, takže žmýkam ďalej. Limitom je len zdravie, času mám ako málokto, keďže ma manželka Jana všestranne podporuje. Podmienky na tvorbu mám v našom Kunštáte naozaj skvelé.“
O Kunštáte ako „našom“ meste hovoria Ondráčkovci už takmer štvrťstoročie. V tomto malebnom mestečku, ktoré preslávil básnik František Halas, sa usadili v polovici deväťdesiatych rokov. „Bol som tu na sympóziu a dozvedel som sa, že je na predaj šatlava, teda bývalá väznica,“ hovorí Ondráček.
„Zahľadeli sme sa do tamojšej prírody, páčil sa nám intelektuálsky básnický triumvirát Ludvík Kundera, Jan Marius Tomeš a Halasov syn Jan, ktorí sú symbolom udržiavania miestneho genia loci. Navyše, literatúra je moja ďalšia láska, odjakživa som sa priatelil s básnikmi viac než s výtvarníkmi, takže rozhodovanie nebolo ťažké. Zo šatlavy sa stalo šató,“ nečakane prejde na francúzštinu. Zámok alebo statok, ponúkajú sa významy pre chateau, a Ondráček upresňuje, tentoraz v latine: „Tusculum.“
Útočisko pred ruchom veľkomesta. Vlastne je to ako v tých jeho Stélach, ktoré považuje sa zhrnutie obrazov mnohých rokov. „Domov sa tam prelína s prírodou, miešam prírodné s ľudským, ľudské so zvieracím – teda nič nové. Moje je zaujatie, nasadenie a maratónska výdrž. A snáď aj občas nevidená technická finesa.“
