Humoresky 16.1. – 28.2.2025
Humoreska – y ž. (nem.)
1. lit. poviedka so žartovným obsahom
2. hud. veselá, rozmarná skladba
(Veľký slovník cudzích slov)
„Umenie stelesňuje snahu človeka o prekročenie seba samého. Zbližuje ho s ostatnými ľuďmi, približuje ho k prírode, k myšlienkovým hodnotám predkov i k budúcim generáciám. Ani úsilie o najvážnejšie posolstvá však neprebieha vždy pokojne. Veľa objaviteľov skončilo tragicky, iných osud vysmial, postavil im do cesty komické nedorozumenia. Vážnemu etickému dosahu umenia preto vôbec neprotirečí humor. Vtip a irónia, ak sú naozaj pôsobivé, zasahujú bytostné hĺbky s rovnakými dôsledkami ako drámy. Očisťujú.“
Rudolf Fila: Na čo nám je umenie
(Mladé letá 1991) z cyklu Humoresky
Medzi kameňom a sochou 18.1.-23.2.2024
Cyklus tvorí 20 olejomalieb formát 100 x 7 0 a 100 x 80 cm. Na hladkej ploche plátna sú iluzívne (metódou trompe ľ oeil) zobrazované rôzne stavy papiera viac či menej pokrčeného, poskladaného, prehnutého a podobne, s prípadnými zásahmi, či citáciami vizuálnymi alebo textovými. Monochómne maľby sú z rokov 2022 -2023.
„Madame, nové je to, na čo sme stihli zabudnúť“
Tento výrok, pripisovaný modistke (krajčírke) madame de Pompadour nemusíme nutne vzťahovať iba na módu odievania, ale rovnako na určité trendy v umení. Tie sa obvykle označujú predponami neo... post... či noe... Vyznávačom lineárneho vývoja slúžia ako ospravedlnenie typu: výnimka potvrdzuje pravidlo. Ako sa však onen bonmot modistky zaplietol do tejto výstavy? V sedemdesiatych rokoch minulého storočia som sa minimálne dva roky venoval výlučne kresbe. Vznikli tak veľkoformátové práce spodobujúce papier. Papier pokrčený, skladaný, pretrhaný. Boli to kresby deformovaného papiera na hladkej papierovej ploche. Jiří Valoch tieto kresby vnímal v intenciách súdobých analytických tendencií (v Taliansku) či v intenciách „hand made“ (v Nemecku). Pre mňa sa však začalo obdobie zrakového klamu (trompe l‘oeil), ktoré trvá dodnes. V kresbách som sporadicky pokračoval, ale princíp spodobovania (mimesis) som rozšíril na zobrazovanie plátna na plátne, zobrazovanie maľby (metamaľby) a tak podobne. Zo spomínaného „papierového“ obdobia mi zostali námety a prípravy, ktoré zväčša v definitívnej verzii neskončili. Po rokoch som sa k nim vrátil a pod metafororickým názvom „Mezi kamenem a sochou“ zrealizoval 20 dielny cyklus olejomalieb na plátne. Na výstave, láskavému divákovi, časť z nich predkladám. Mimochodom autorom metafory je Jiří Valoch. Len na pripomenutie, niečo podobné som zrealizoval v kresbe v r. 1982. (Mezi klamem a zdáním). K časovej preskačke iba toľko: keď sa nedáme znásilňovať predstavou lineárneho vývoja, pokojne môžeme argumentovať príkladmi: definitívna verzia Zrzavého Kleopatry vznikla až po tridsiatich rokoch, alebo najcharakteristickejšie „fóry“ René Magritta, ktoré tvoria interiér Casina Knokke v Belgicku sú pospájané bez ohľadu na časové rozdielnosti. Z našich končín pripomeniem Otisa Lauberta, ktorý so svojim tímom slobodne oživuje i dávnejšie „idey“. Nové je to, na čo sme stihli zabudnúť. Milan Bočkay
Posvätná geometria 6.10.-30.10.2020
Výtvarník a pedagóg Milan Bočkay je známy svojou typickou maliarskou polohou poukazovaním na optické klamy a s upozorňovaním na hranice nášho zmyslového vnímania. Na plátne vidíte napríklad realisticky namaľované rámy obrazov s tieňmi, prípadne plochu plátna, pod ktorou tušíte predmety. Na výstave Posvätná geometria, na obrazoch z 80-tych rokov aj spred roka zámerne zobrazuje geometrické tvary a vedie tak „polemiku s dejinami umenia a osobitne s geometrickou abstrakciou", ktorá nastúpila najmä s umeleckými avantgardami a ich revolučným požiadavkami odmietnuť a nahradiť dovtedajšie umenie, napríklad Malevičov Čierny štvorec na bielom pozadí z roku 1913 odmietol figúru aj krajinu. V dejinách umenia však témy na seba nadväzujú - aj o tom môžete uvažovať a polemizovať na výstave Milana Bočkaya v bratislavskej Galérii Čin čin. Téma nadväzovania, kontinuity generačného nadväzovania aj požadovania novosti je stále aktuálna, iba niekedy má radikálnejšie prejavy. Aj dnes totiž nielen v umení stretneme hlásateľov nových začiatkov, s Milanom Bočkayom, ktorý na výstave ponúka divákovi príspevok do tejto diskusie.
Fila kresli Paštéku 11.2.-11.3.2016
Vaša početná účasť sa dá vysvetliť azda iba ľstivým názvom výstavy, ktorý vzbudzuje dojem, že vystavuje Rudolf Fila. Niektorí máme v blahej pamäti Filovu vernisáž v r. 1988 v Umeleckej besede, keď sa nám zdalo, že je 9. máj a davy tiahnu do Petržalky na ľudovú veselicu. Dnes je presne rok od úmrtia Rudolfa Filu, veľkého umelca a pedagóga.Vyčerpávajúci text k dnešnej výstave napísal náš francúzsky priateľ, profesor filozófie, Etienne Cornevin, a je súčasťou katalógu, ktorý profesionálne upravila Andrea Andreutti a finančne podporila firma Lestrel. Pre nemajetných návštevníkov, v rámci predvolebného sociálneho balíčka, poskytla galéria možnosť bezplatne si tento text prečítať priamo na výstave. Koho by pomerne obsiahly text odradil, má možnosť všimnúť si moje krátke vysvetlenie. Tiež bezplatne, nuž a tým, ktorým tieto možnosti vonkoncom nevyhovujú, ponúkam stručné prerozprávanie.Podľa Platóna, každá vec musí mať svoj predobraz, povestnú ideu. Tú kladie Platón na prvé miesto a jej vytvorenie alebo stvorenie pripisuje Bohu. Na základe idey vyrobí remeselník konkrétnu vec. Vec je však v podstate napodobením idey, ktorú stvoril Boh. Tretím v poradí je umelec, maliar, ktorý vec namaľuje a vzniká tak napodobenie napodobenia. Podľa Platóna, výsledkom je klam a ilúzia, kterým deti a nerozumní ľudia môžu podľahnúť, mysliac si, že sú to skutočné veci. Do tejto, podľa filozofa, najnižšej kategórie, by som sa so všetkou cťou chcel zaradiť. Platónove učenie o ideách však kritizoval jeho žiak Aristoteles, tvrdiac, že všetky druhy umenia už v základoch spočívajú v napodobovaní. V tomto spore akoby sa črtali odveké otázky umenia: Ako? A čo?Motívy vystaveného súboru vychádzajú z Filových minizáznamov, z cestovného skicára, ako tomu hovorieval. Tie som použil čo najpresnejšie vo zväčšenej podobe a zakomponoval do vlastných iluzívnych zámerov. Robilo sa mi ľahko, lebo za mnou stál duch Rudolfa Filu a niekedy som mal pocit, že mi vedie ruku. Milan Bočkay
Milan Bočkay
Tvorca programu analytickej maľby na princípe „trompe l’oeil“ (zrakového klamu). Člen výtvarného združenia avance-retard. Patrí do okruhu absolventov stredoškolského štúdia u prof. Rudolfa Filu (ŠUP 1961-1965), ktorí do konca sedemdesiatych rokov rozvíjali novú vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení u prof. D. Millyho a prof. P. Matejku (1965-1971) od r. 1981 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave. V centre Bočkayovej umeleckej koncepcie je odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj? Kde leží hranica medzi nimi? Tieto otázky rieši na základe precíznej staromajstrovskej techniky maľby, ktorou však skúma novodefinované výtvarné problémy vzťahov: maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie. Niekoľkonásobné ziluzívňovanie priestrových plánov, základných výtvarných výrazových prostriedkov však vedie maliara ďalej, k všeobecnej formulácii úvahy o podstate média.
(Katarína Bajccurová)
2. výstava M. Bočkaya - Fila kreslí Paštéku /11.2. -11.3.2016/
z katalógu k výstave:
„Tak ako dielo Rudolfa Filu, celé dielo Milana Bočkaya je chválou maľby,
a vystavené obrazy sú vrcholom chválospevu, lebo dokazujú, že možno maľovať aj kresby, ktoré tvoria súčasť všeobecnej aj individuálnej chvály maľby. Odmocnina kúzla na druhú... Maliar magického iluzionistického základu maľby, ktorý „cituje“ strany zápisníkov Ruda Filu, vzdáva poctu maliarovi magickej premenlivej sily maľby: maľovať kresby a vkladať ich do „bočkayovských“ skladieb, takto možno pripomenúť, že aj ony tvoria súčasť kúzelníctva maľby, ktoré „majster premien“ znovu objavil.“
Etienne Cornevin
Profesor filozofie
